📕 RECENZIA: Poetický Ostrov bez pamäti

Japonská spisovateľka Yoko Ogawa napísala knihu, ktorú by sme mohli tematicky zaradiť do kategórie dystopických románom ako sú 1984, 451 stupňov Fahrenheita alebo Príbeh služobníčky.

Na rozdiel od týchto románov je ale Ostrov bez pamäti oveľa poetickejšia kniha. Ogawa pristupuje k svojmu dielu, a najmä potom k svojej téme o zabúdaní a jeho vynucovaní, oveľa umeleckejšou formou. Je to rozpoznateľný odklon od rozprávačského štýlu, aký by sme azda očakávali od našich západných autorov, lipnúcich prevažne na dramatickosti. Slovenský čitateľ bude možno trochu prekvapený, že Ogawa ho viac ako doslovnosťou, zaujme skôr dojemnosťou. Kniha jednoznačne netvrdí, že jej zámerom je kritika totalitarizmu. Samozrejme, idei totality a fašizmu, jasne rozpoznáme, ale v jadre knihy odpočíva niečo špeciálne humánne, ľudské a neskonale melancholické.

Príbeh nás privádza na malý ostrov poznačený zvláštnym javom. Miznú tu veci. Miznú stuhy, ruže, vtáky, klobúky aj parfumy. Keď si to obyvatelia ostrova uvedomia, vedome sa rozlúčia aj s tými poslednými objektami, ktoré ešte ostávajú a potom zabudnú. Napríklad, keď zmiznú vtáky, všetci sa zídu so svojimi domácimi operencami v klietkach a vypúšťajú ich na slobodu. Týmto spôsobom ako keby kolektívne zabúdajú. Život pokračuje ďalej, len aby o nejaký čas zmizol ďalší predmet z ich spoločného života. Niektorí ľudia zabúdajú viac, niektorí menej. Ale všetci majú toto zabúdanie nariadené, o čo sa dôrazne stará pamäťová polícia, reprezentovaná tmavozelenou farbou. (Ach tá irónia). Väčšine ľudí pritom prichádza zabúdanie prirodzene. Iní však toto (ne)šťastie nemajú, a preto sú pamäťovou políciou prenasledovaní a postupne zo spoločnosti vymazávaní. Rovnaký osud postrehol aj rodičov našej hlavnej nemenovanej hrdinky.

Ostrov bez pamäti obsahuje mix science fiction literatúry a magického realizmu. Do toho sa vkráda mocný vplyv inšpiratívneho Franza Kafky a výsledkom je rozjímavý román búrajúci základné predpoklady. To znamená, že Ogawa má svoj vlastný štýl, má svoj vlastný hlas a jej inšpirácie sú len drobnými ozvenami v inak vlastnoručne vytvorenom poetickom svete. Scéna ako naša hrdinka prichádza za starcom do opusteného a časom zhrdzaveného trajektu má krásne melancholickú atmosféru a okamžite si nás podmaní. Naopak, čitateľ by sa mal pripraviť na knihu, ktorá je o stupeň pomalšia, ktorá načrtne očakávanú cestu v deji, len aby ju záhy celkom otočila iným smerom. To isté môžeme povedať aj o emočnom nasadení knihy, alebo o emočnej pasivite našej hlavnej hrdinky.

V jednom momente sa hlavná protagonistka rozhodne pomôcť svojmu kafkovsky pomenovanému editorovi R. Ten si totiž na rozdiel od iných obyvateľov ostrova pamätá. A ako taký je R. okamžite terčom pamäťovej polície. Scéna, kedy si R. prechádza v dome hrdinky prázdne šuplíky po stratených veciach jej rodičov, je pôvabným svedectvom, ako dokážu celkom obyčajné objekty spodobovať niečo oveľa hlbšie, emotívnejšie a napokon aj ľudskejšie. Vôňa parfumu môže automaticky prebudiť láskyplnú minulosť, špeciálnu spomienku, silný vnem alebo dokonca aj nápad. Vtáky môžu reprezentovať slobodu, voľnosť alebo romantiku. Ich absenciu v prírode si potom nemusíme ani veľmi predstavovať, aby sme okamžite pochopili, že by išlo o veľmi nešťastnú skutočnosť. Ale toto všetko necháva Ogawa skôr na nás. Ukáže nám cestu, ale my jej musíme vyjsť naproti. Podnecuje v nás dôvody, ktoré by pamäťovú políciu azda veľmi nepotešili. My si z nich, ale môžeme vziať veľa.

Kniha Ostrov bez pamäti vyšla ešte v roku 1994, ale až teraz sa jej u nás dostalo populárnejšieho výslnia. Zásluhu na tom má dozaista aj nominácia na medzinárodnú Bookerovu cenu za rok 2020. Kriticky ide o veľmi pozitívne hodnotené dielo, aj keď si myslím, že pre niekoho môže ísť o pomalšiu knihu, menej pútavú, v tom tradičnejšom slova zmysle súčasnej populárnej literatúry. Avšak tí z nás, hľadajúci poetickú cestu do melancholického sveta malého ostrova, plného jedinečnej atmosféry, si pravdepodobne prídu na svoje.

Knihu prečítal a recenziu napísal… chvíľka napätia… Radoslav Irša, ktorý stojí aj drží pevne v rukách s prstami na klávesnici projekt Arty film&book.