📕 RECENZIA: Krásny svet, kdeže si?
Normálni ľudia od Sally Rooney to je Malý život od Hanyi Yanagihari, Osamelosť prvočísiel od Paola Giordana, Stehlík Donny Tartt alebo Dievča, žena, iné od Bernardine Evaristo. Je to román, ktorý skrátka vzbudil celosvetové vášne.
Našiel si nových čitateľov, vytvoril fanúšikov, získal pozornosť a meno svojho stvoriteľa alebo stvoriteľky rozniesol po všetkých kútoch literárneho sveta. Odvrátenou stranou každého podobného hitu je pochopiteľne isté očakávanie fanúšikov, ohľadom nasledujúcej knihy danej autorky alebo autora. Je to očakávanie bohužiaľ trochu poznačené neférovou zaujatosťou predchádzajúcich titulov, ktorých sláva postupom času prerastá do frustrujúceho tieňa, vyvršujúceho sa nad daným umelcom.
Niet divu, že niektorí z nich si s novým románom dávajú na čas. Niet divu, že niektorí už podobného tresku, aký vzbudil ich bestseller nikdy nedosiahnu. Joseph Heller sa s tým popasoval po svojom, keď na otázku, prečo už nikdy nenapísal podobne veľkú knihu, ako bola Hlava 22, odvetil: „Kto napísal?“ Ironicky Sally Rooney nielenže prichádza s novým dielom relatívne skoro, jej obsahom je práve aj spomínaný strach z tvorivej krízy.
Krásny svet, kdeže si je pomerne odvážnejší román, ako Rooneyovej predchádzajúce diela, Rozhovory s priateľmi alebo spomínaný Normálni ľudia. Čitateľ je do príbehu zasvätený po úvodnom opise vzťahov hlavných postáv. Rooney má rozpoznateľný štýl a dobrou správou ostáva, že jej zdanlivo jednoduchý prístup k textu dokáže kreatívne využívať veľmi zaujímavým, štylizovaným smerom. Úvod nás tak pomerne až s božským, objektívnym nadhľadom, vezme na časozberný poznávací zájazd do života našich hrdinov. Ak by sme to prirovnali k filmovej montáži, pripomína to Scorseseho úvodné navodzovanie sveta. Rooney si týmto rozloží všetky šachové figúrky na svoje miesta a začína v určitom momente, kedy mladí ľudia, absolventi vysokých škôl, vychádzajú do sveta.
Hlavnými hrdinkami knihy sú Eileen a Alice. Kamarátky zo školských časov ostávajú v spojení aj v dospelosti. Zatiaľ, čo Eileen pracuje „niečo ako redaktora“, ako by to sama Eileen skromne nazvala, Alice sa stala slávnou spisovateľkou. Obe mladé ženy vo veku okolo tridsiatich rokov sú v spojení prevažne vďaka emailovej komunikácii. Román aj týmto spôsobom získava korešpondenčnú formu. Ako čitatelia sa priamo stávame svedkami na obsah bohatých textov, ktoré si ženy navzájom vymieňajú. Pozitívnou správou ostáva, že tieto emaily ani zďaleka nepripomínajú nudné opisy každodenného života, aj keď Rooney v podstate vo svojich dielach zvykne písať práve o šedivej povahe všedných dní. Naopak, autorkinou rukou dostáva aj pomerne „obyčajný email“, nesmierne pútavý charakter. Zásluhu na tom má bezpochyby nesmierne citlivá a všímavá povaha textu.
Nečítame len o autentických pocitoch z každodennej existencie, ale po vzore veľkých spisovateľov nám autorka knihy odkrýva filozofické hlbiny, ktoré môžu byť úplne ambivalentné a nepodstatné, no zároveň aj nesmierne zaujímavé, pútavé a podnetné. Ich obsah nie je iba tvorivá otázka umelca, ale aj otázka civilizácie, súčasného umenia, smrti, jazyka, a v neposlednom rade aj otázka lásky, priateľstva a sexu. Treba povedať, že Krásny svet, kdeže si je v mnohých ohľadoch erotický román. Autorka knihy nazerá na sex bez okolkov. Pristupuje k nemu otvorene, úprimne a veľmi prirodzene. Inak povedané, keďže román sa z veľkej časti venuje novovzniknutým milostným vzťahom oboch hrdiniek, sex neostáva skrývaný medzi riadkami. Naopak, Rooney opíše každý moment, každú emóciu a robí to skrátka veľmi efektívne.
Krásny svet, kdeže si ostáva vydareným následníkom Normálnych ľudí. Minimálne to môžeme povedať o trištvrte knihy. Bohužiaľ, finále románu trochu skĺzava k emotívnemu prevaľovaniu sa s jemnou tendenciou pôsobiť skôr pateticky. Vyvrcholenie potom trochu ubíjajú opakujúce sa trpiteľské maniere, ktorých pôvod nemožno než úplne nedoceniť. Tento melancholický efekt spočíva skôr v samotnej forme textu, než žeby sme dejovo zavítali do niečoho špeciálne rozvratného alebo dramatického. A to ani vzhľadom k Rooneyovej štandardu netlačiť príliš na pílu, ale sa naopak sústreďovať na tie rozpoznateľné bolesti. Každodenné trápenia. Šedivú jednoduchosť, ktorá pod povrchom kričí po láske a priateľstve, a stáva sa naopak tým dramatickým. Tým konfliktom v srdci našich životov. Autentickou filozofiou žitia a trápenia a nekonečnej túžby.
Knihu prečítal a recenziu napísal… chvíľka napätia… Radoslav Irša, ktorý stojí aj drží pevne v rukách s prstami na klávesnici projekt Arty film&book.
