📕 RECENZIA: Najosobnejší Posledný sen

Menej známa je už skutočnosť, aké literárne ambície Almodóvar od malička prejavoval. Nevynímajúc jeho nezameniteľný otlačok pri filmových scenároch, Almodóvar nechcel ani tak nakrúcať filmy ako skôr písať romány. „Písal som od detstva, vždy som chcel byť spisovateľom,“ prezrádza nám v úvode svojej novej knihy s názvom Posledný sen. „Odjakživa som vedel, že sa chcem venovať literatúre, ale nie som si istý, či sa mi to podarilo,“ dopĺňa, a my môžeme potvrdiť, že ak bolo písanie vlastných scenárov v tomto ohľade literárneho zadosťučinenia otázne, či skôr zatienené silným filmovým prejavom, nová zbierka poviedok vyrovnáva skóre o niečo viac.

Posledný sen obsahuje poviedkovú všehochuť. Dôvodom je pravdepodobne aj skutočnosť, že Almodóvar niektoré prítomné poviedky písal aj desiatky rokov dozadu. Niektoré naopak vychádzajú z jeho filmov, ako napríklad poviedka s názvom Návšteva, ktorá dejovo odkazuje na jeho film Zlá výchova (2004), iné majú autobiografický charakter. Taká je napríklad aj poviedka, ktorá prepožičala názov celej zbierke. Posledný sen rozpráva o Almodóvarovom dospievaní, o umení, príbehoch a fikcii, no hlavne rozpráva o jeho mame a jej smrti. V poviedke Zbohom, Vulkán zasa Almodóvar vzdáva poctu a vyznanie svojej múze, latinskoamerickej speváčke Chavele Vargasovej.

Tými najosobnejšími však ostávajú dve záverečné poviedky. Spomienka na ničotný deň a Zlý román nie sú len pohľadmi do duše uznávaného tvorcu, no najmä v prípade druhej menovanej poviedky, ide o inšpiratívne stretnutie s kreatívnym procesom. Ide o úprimné dumanie nad vlastnými snami. Byť uznávaný spisovateľ. Vytvoriť hodnotné dielo veľkej literatúry. Napísať naozaj skvelý román, ktorý sa bude môcť prirovnať k literárnym velikánom. Pochopiteľne, podobné myšlienky prinášajú aj obavy. A práve v tomto ohľade pochybovania nad vlastnými schopnosťami sa vynárajú do popredia podnetné a inšpiratívne myšlienky.

Nazvať zbierku poviedok Posledný sen ako všehochuť nie je preháňaním. Almodóvar neostáva iba pri spomínanej autobiografii alebo vlastnej filmografii. Naopak, perom zachádza do histórie, reálnej aj ten literárnej alebo sa inšpiruje známymi postavami, vymyslenými aj reálnymi. Za spomenutie rozhodne stojí príbeh nemenovaného grófa z Transylvánie, ktorý jedného dňa hľadá útočisko v tom najmenej očakávanom mieste zo všetkých a tým je opátstvo. Týmto sa taktiež dostávame k jednej z najčastejších Almodóvarových tém. Kresťanské náboženstvo má neodmysliteľne svoje čestné miesto v Almodóvarovej filmografii a jeho poviedky na tom nie sú inak. Aj v tomto ohľade potom platia autorove slová, že „medzi tým, čo píšem, natáčam a žijem, je veľmi úzky vzťah.“

Písať, že Almodóvarov pohľad na kresťanstvo je viac než kontroverzný je asi zbytočné. Každý oboznámený s jeho filmami by nečakal od jeho poviedok asi nič iné. Mohli by sme povedať, že medzi jeho fanúšikmi je táto oblasť dokonca aj vítaná a neoddeliteľná. Nech už ide o akékoľvek médium spájané s Almodóvarom.

Na tomto mieste odporučme čitateľom tejto recenzie návštevu Almodóvarovho ikonického baru v Barcelone, aby uznali, že otlačok jeho tém možno nájsť naozaj všade. Ale vráťme sa k Poslednému snu. Príbeh o spoločných chvíľach Krista a Barabáša v jednej cele bude asi tým najkontroverznejším čo tu nájdeme, ale nedá sa povedať, že by poviedka nezaujala. Za spomenutie taktiež rozhodne stojí poviedka s názvom Život a smrť Miguela, ktorou chcel Almodóvar tvorcom Benjamina Buttona jasne odkázať, že mu ukradli nápad. Kniha je inak zábavná, rýchla a pestrá. Poviedky sú naozaj rôzne a čitateľ má tak možnosť kvalitatívne vyberať. Ak už by mu aj nesadla Almodóvarova fikcia, v prípade autobiografie je mu dovolené spoznať známeho režiséra zasa o niečo viac.

Knihu prečítal a recenziu napísal… chvíľka napätia… Radoslav Irša, ktorý stojí aj drží pevne v rukách s prstami na klávesnici projekt Arty film&book.