📕 RECENZIA: Osobná Elizabeth Finch
Julian Barnes patrí bezpochyby medzi najvýraznejšie literárne hlasy svetovej literatúry. Každá jeho kniha je tak trochu iná, každá je však rozpoznateľne jeho.
Niektoré sú čitateľsky prívetivejšie. Majú dôraz na príbeh a na postavy. Iné by sme mohli zaradiť skôr do kategórie „osobnejšie projekty“, kedy sa autor viac sústreďuje na literárnu teóriu a filozofiu. Novinka s názvom Elizabeth Finch patrí práve do tejto druhej kategórie. Dokonca by sme mohli povedať, že kniha ide tematicky v šľapajach Barnesovho iného diela s názvom Flaubert’s Parrot (Flaubertov papagáj). Aj z tohto dôvodu treba na úvod spomenúť, že tí čitatelia, ktorí po knihe siahnu s očakávaním titulov, ako sú Pocit konca alebo Šum času, možno ostanú mierne sklamaní.
Kniha začína kurzom s názvom Kultúra a civilizácia, ktorý vedie práve menovkyňa románu, Elizabeth Finch. Jej študenti sú vo vekovom rozmedzí od „tesne pred tridsiatkou až krátko po štyridsiatke“, ale každý jeden ju vníma s rôznorodým úžasom detí v škole. Jedným zo študentov je aj rozprávač a hrdina nášho príbehu, Neil. Ten je EF, ako začnú Elizabeth Finch návštevníci kurzu rýchlo nazývať, doslova uhranutý. „Neviem si spomenúť, čo sme na tej prvej hodine preberali. Ale akosi nejasne som vedel, aspoň raz v živote, že som sa ocitol na správnom mieste.“
Kniha je rozdelená do troch častí, pričom najmä tá druhá by dokázala nejedného čitateľa viac než zneistiť. Dôvod je celkom jednoduchý. Neil sa rozhodne, že pre EF napíše knihu, či skôr esej alebo projekt o poslednom pohanskom cisárovi Ríma, Juliánovi Apostatovi. Čo nasleduje je skrátka akademický text o Juliánovi, bez zdanlivo akéhokoľvek súvisu s predchádzajúcou časťou. Menej zdanlivé je už tematické zameranie knihy ako je Elizabeth Finch. Pretože podobne, ako spomínaný Flaubertov papagáj, ktorý sa zaoberá skeptickým pohľadom zaznamenať skutočný a objektívny život človeka, podobne ako to vzhľadom na životopisné diela chápal aj Gustave Flaubert, aj v tomto prípade sa Barnes zameriava na stoickú pominuteľnosť.
Tretia časť knihy sa vracia do príbehu. Je to však hneď prvá strana, ktorá nás odkazuje na básnika Kavafisa a jeho, vzhľadom na tému, relevantný citát: „Z toho, čo som vykonal, z toho, čo som povedal, nech sa nesnažia zistiť, kto som bol.“ EF sa riadi stoickou filozofiou, že všetko, čo nemožno v živote človeka zmeniť, nestojí za naše trápenie. Táto filozofia je len jednou z mnohých filozofických debát, ktorých je kniha plná. Tou ústrednou však ostáva téma pravdy a lásky. Konkrétnejšie, neschopnosť objektívnu pravdu vôbec uchopiť, s čím romantická láska priamo súvisí. Okrem toho obsahuje kniha množstvo zaujímavých informácií z histórie. Filozofické myšlienky sú taktiež nesmierne podnetné. Ohľadom Barnesovho písania asi ani nemusíme veľa hovoriť, pretože čítať ho je vždy skrátka potecha. Nech už to vyznie akokoľvek oči-obracajúco.
V neposlednom rade je zaujímavá aj kritika kresťanstva hraničiaca až s Nietzscheho Antikristom. Dokonca obsahuje aj podobné argumenty a teórie, prečo sa možno seriózne domnievať, že smrťou cisára Juliána a následnou indoktrináciou kresťanstva v Európe sa západná civilizácia vydala zlým smerom, ako píše Barnes. Spomínané myšlienky o kresťanstve opäť raz súvisia s ohraničeným spôsobom nazerania na svet. S monoteizmom, monokultúrami a s nástrahami monológov. Či sa sám Neil nechytá do vlastnej pasce ostáva na čitateľovi. Z daného opisu teda jasne vyplýva, že Elizabeth Finch je silne filozofická kniha. Kniha myšlienkovo podnetná. Vyžaduje si aktívny prístup čitateľa a možno aj predchádzajúcu pripravenosť očakávať akademickejší text. Pretože podobne ako sa v súčasnosti na literárnych kurzoch prednáša o Flaubertovom papagájovi, je veľmi pravdepodobné, že sa v blízkej budúcnosti bude prednášať aj o Elizabeth Finch. Ak sa tak už v súčasnosti nedeje.
Knihu prečítal a recenziu napísal… chvíľka napätia… Radoslav Irša, ktorý stojí aj drží pevne v rukách s prstami na klávesnici projekt Arty film&book.
