9 najvýstrednejších spisovateľov

Cesta k literárnej sláve vedie evidentne skrz vlastnú výstrednosť. Kto vie, či by taký Friedrich Schiller napísal svoje najznámejšie diela bez plesnivých jabĺk v pracovni.

 

Presne tak, Friedrich Schiller mal pri písaní stanovené pevné pravidlá. Písal spravidla v noci a v študovni mal rozvešané červené závesy, aby sa po miestnosti cez deň neodrážali slnečné lúče. Keď naňho prišla únava, namočil si nohy do lavóra so studenou vodou, aby sa prebral. Jeho najbláznivejší zvyk ale mal čo dočinenia s jablkami. Presnejšie plesnivými jablkami, ktoré si odkladal do zásuvky v stole. Pach ovocnej plesne sa totiž stal preň neoddeliteľnou súčasťou písania. Keď ho raz prišiel navštíviť Wolfgang von Goethe, zdržal sa len krátko – pach nemohol vystáť.

Slabosť pre jablká mala aj Agatha Christie, čo sa odzrkadlilo na jej špecifických požiadavkách na zariadenie kúpeľne, konkrétne oblasti vane. Architektovi dala za úlohu vybrať veľkú vaňu so širokou rímsou. Nebola to však iba vec luxusu. Vaňa bola jej primárnym miestom písania a rímsu potrebovala, pretože pri písaní mala vo zvyku jesť jablká. Veľa jabĺk.

Alexandre Dumas bol skutočným workoholikom. Za svojho života napísal vyše troch stoviek prác. Raz sa stavil, že dokáže napísať román za tri dni a stávku vyhral. Pri písaní však potreboval svoje farebné papiere. Na žltý papier písal poéziu, na články bol určený ružový a na romány používal modrý papier. Počas svojej dovolenky vo Východnej Európe nedokázal nikde zohnať modrý papier a tak bol nútený použiť papier krémovej farby. Nedokázal sa však zbaviť pocitu, že nesprávna farba negatívne ovplyvňuje jeho písanie a tak po návrate domov všetky pasáže prepísal nanovo.

Keď Victor Hugo písal Chrám Matky Božej v Paríži, bol pod veľkým tlakom. Deadline sa blížil a knihu nie a nie dokončiť. S vydavateľom mal totiž uzavretú zmluvu, že za každý týždeň nedodržania termínu bude pokutovaný sumou 1000 frankov. Musel tak prijať špeciálne opatrenia – uvalil sám na seba domáce väzenie a všetko svoje oblečenie zamkol do miestnosti. Aby nebol úplne nahý, nechal si len dlhý šál. Keďže si nemal čo obliecť, nemohol sa ísť vonku zabávať a mohol sa tak sústrediť na prácu na knihe. Šálová terapia sa ukázala byť efektívnou a autor stihol román odovzdať pred termínom.

Edgar Allan Poe písal za neustálej spoločnosti svojej mačky Catteriny. Tá sa mu zakaždým vydriapala na rameno, odkiaľ pozorovala jeho proces písania. Poe zvykol hovorievať, že pradením vyjadruje súhlasné stanovisko nad odvedenou prácou pod jej dozorom.

Rituál francúzskej spisovateľky Colette takisto súvisel so zvieratami. Pred písaním vždy vyberala z kožucha svojho buldoga blchy, kým sa nenaladila na kreatívne myšlienky. Láska k jej domácim miláčikom bola tak intenzívna, že jej manžel raz o nej povedal: “Zakaždým, keď vkročím do izby, v ktorej si sama so zvieratami, mám pocit, že som indiskrétny.”

Gertrude Steinová nachádzala inšpiráciu pri rozvážaní partnera po meste v jej Forde T. Kým si ten odbavoval svoje parížske schôdzky, autorka si v aute čmárala do zápisníka nápady na prózu a krátke básničky. Steinová vlastnila za život dva fordy. Ten prvý prezývala Auntie podľa svojej tety – poslúchal ju totiž len vtedy, ak mu správne zalichotila. Druhá fordka niesla meno Godiva po anglosaskej šľachtičnej, ktorá sa do histórie zapísala vďaka svojmu cvalu na koni v Evinom rúchu, aby si vynútila zrušenie daní. Meno autu prischlo, pretože sa jednalo o základný “nahý” model, bez príplatkových vychytávok.

Virginia Woolf obľubovala písanie po stojačky. Jej pracovný stôl mal preto výšku vyše metra. Zvláštny zvyk sa zrodil zo súrodeneckej rivality. Jej sestra maľovala v stoji na stojane a autorke pripadalo, že jej spisovateľské povolanie vyzerá v porovnaní s maľovaním nenáročne, keď si pri ňom človek môže i posedieť. Zrovnoprávnila ho preto písaním postojačky. S pribúdajúcim vekom ale od zvláštneho zvyku upustila.

Zvyk Jamesa Joycea hraničil na prvý pohľad s poverčivosťou. Do postele chodil oblečený v bielom plášti a texty písal výlučne modrým perom. Biela látka plášťa podľa jeho sestry lepšie odrážala svetlo.James Joyce totiž zápasil počas života so zrakovými ťažkosťami. Ako postupne prichádzal o zrak, vymenil papier za kartón a pero za hrubé pastelky.