RECENZIA: Knižná Hviezdna pechota

Hviezdna pechota vyšla prvýkrát v roku 1959 a okamžite urobila menší výbuch na poli sci-fi literatúry. Kniha si dokonca vydupala svoj vlastný subžáner pod názvom vojenské sci-fi.

Zatiaľ, čo niektorí knihu milovali, iní ju obviňovali z adorovania fašistického režimu.  Aj táto kontroverzia potom prispela k tomu, že kniha sa počas rokov tešila zvýšenému záujmu čitateľskej verejnosti. Je otázne, či sa autor knihy Robert A. Heinlein nesnažil v tomto ohľade o satiru. Ak áno, jej povaha je natoľko minimalistická, že reprezentované myšlienky, ktoré v knihe padnú, možno asi len ťažko považovať za schválne štylizované. Jediné, čo sa v tomto ohľade črtá, sú otázky boja za slobodu a s nimi spojené protiklady, ktoré v knihe nájdeme. Naopak, povaha textu, symbolika, filozofické úvahy a nekompromisná pragmatickosť, ktorá z nich plynie, skôr nahráva tímu odporcov.

Kniha nás privádza do ďalekej budúcnosti. Demokratický svet sa zrútil a na jeho mieste vládne vojenská diktatúra. Občianstvo a s ním súvisiace právo voliť môže získať iba absolvent vojenskej služby a tú, ako sa dozvieme, splní tak maximálne tretina z účastníkov. Tí ostatní sú skrátka prepustení bez akýchkoľvek námietok či krívd. Ich úloha v spoločnosti je však z pohľadu vládnucej garnitúry nespochybniteľne menejcenná. Hlavná postava je Johnnie Rico. Jeho nástup do mobilnej pechoty je jedna z tých mála situácií, ktoré by sme mohli považovať za satirické. Ricovi sa pri vojenských skúškach veľmi nedarí, jedna práca sa mu však predsa len ujde. Ironicky dokonca tá najdôležitejšia. „Aspoňže som vojak – mám na to vo vrecku papier,“ s úľavou konštatuje a ironicky (najmä pre nás) dodáva. „Neoznačili ma za bezcenného hlupáka, ktorý sa hodí nanajvýš na pomocné práce.“

Kniha sa väčšinu času venuje vojenskej výchove, výcviku a filozofii. Napriek tomu, že po čase vypukne vojna s chrobačou, akcie si užijeme pomenej. To znamená, že tí, čo poznajú kultovú adaptáciu Paula Verhoevena môžu ostať mierne sklamaní. Títo čitatelia by knihu mali brať ako samostatný text, bez akéhokoľvek porovnávania s filmom. Je viac než isté, že si tak ušetria množstvo márnych očakávaní. Čo dostanú na oplátku, ale nemusí byť zasa o niečo horšie. Vo svojej vlastnej kategórii to, ale samozrejme nebude. Je pravda, že príbeh je oveľa pomalší a menej dbá na údernosť. Heinlein si naopak dáva záležať, aby čitateľovi sprostredkoval hlbšie myšlienky. Akonáhle sa začneme baviť o riadenom násilí, o povahe volieb, (15-ročný génius nie, 30-ročný debil áno – citujeme), o revolúciách a jej obetách, o dekadencii demokratického človeka berúceho svoje práva a svoju slobodu za samozrejmosť, to všetko vydá na veľmi zaujímavé čítanie. Bez ohľadu, či už s autorom súhlasíte alebo nie.

Otázka fašizmu sa potom zakráda medzi riadkami celkom nebadane. Ale je tam. Pšenica, čo nemá burinu. Lebky na uniformách. Glorifikácia kolektívu nad jedincom. Už len boj s chrobačou je sám osebe symbolický. Príbeh ustupuje a do popredia sa dostávajú filozofie. Myšlienky alebo kázne ako to nazval jeden literárny kritik. Režisér Paul Verhoeven si z knihy vzal to svoje a svojich hercov dokonca v jednej scéne obliekol do nacistickej uniformy. Urobil to subtílne. Takmer nebadane. Predal nám to, podobne ako nám to predáva aj Heinlein. Otázne je, či Verhoeven nešiel viac po satirickej stránke, než samotný Heinlein, ktorý oveľa viac dbá na pozitívnu silu svojich tvrdení. Ale ak by sme to brali čisto len takto, potom nám tu nesedia isté indície, spomínané v prvej časti knihy. Práve tu prichádza na um myšlienka, či sa aj my spolu s Ricom nezúčastňujeme výcviku a neosvojujeme si oveľa radikálnejšie myšlienky. Stávame sme sa spolu s ním občanom. Stávame sa sympatizantom režimu, ktorý jasne tvrdí, že burinu treba vytrhať a spoločnosť bude prosperovať. Je na tom niečo vzrušujúce a lákavé. Má to svoju silu. Svoju logiku. Svoje čaro. Bez ohľadu na to, o akej burine sa tu bavíme. Bez ohľadu na to, že naša sloboda začína, kde druhého sloboda končí.

Hviezdna pechota je najmä vo svojej druhej polovici ťažkopádnejšia. Postavy sa strácajú, menia sa, a my nemáme úplne možnosť si s nimi vybudovať nejaké hlbšie puto. Okolnosti príbehu sú v mnohom druhoradé a ako kniha postupuje, tak aj príbeh viac odchádza na druhú koľaj. Prítomnosť pancierových skafandrov je inak skvelá. Vo filme ich nenájdeme, ale tu fungujú výborne. Heinlein ich veľmi pekne privádza k životu a zakladá na nich pár akčných scén. Za spomenutie rozhodne stojí skvelý úvod, ktorý veľmi pekne ilustruje myšlienkový pochod vojaka v akcii. Je to adrenalín, je to násilie, je to smrtiaca hra. Ak by tu nezomierali ľudia, nevybuchovali celé budovy a násilie nebolo doslova znecitlivené na prostoduché stláčanie tlačidiel, mohli by sme povedať, že ide o skvelú zábavu. A Rico si to rozhodne užíva.