📕 RECENZIA: Cenný Dôvod na radosť
Dôvod na radosť je krátka zbierka poviedok slovenskej spisovateľky Soni Urikovej, ktorú prečítate za jedno dopoludnie, pričom každý jeden zo siedmich príbehov vo vás roznieti niečo familiárne a rozpoznateľné.
Na kvalitných krátkych knihách je niečo špecificky podnetné. Väčšinou knihy čítame na pokračovanie. Teda v prípade, ak nemáme celý deň vyčlenený na čítanie, kedy zhltneme aj obsiahlejšie dielo. Ale pri krátkych knihách, ako sú napríklad Starec a more, Srdce temnoty alebo Svet sa rozpadá dostaneme väčšinou vo vyhradenom čase, porovnateľnom s celovečerným filmom, ucelený, intenzívny a neprerušovaný zážitok. Podobne to platí aj pri zbierke poviedok Dôvod na radosť.
Ak povieme, že poviedky evokujú niečo familiárne a rozpoznateľné, určite tým nemyslíme, niečo, čo by sme dokázali prirovnať k inej literatúre. Z poviedok skôr prúdi závan rozpoznateľného života. To je to niečo, čo v nás ako v čitateľoch evokuje súčasné, ale aj minulé spomienky. Poviedka s názvom Marika veľmi pekne znázorňuje odvrátenú stranu detskej nevinnosti, vystavenej starej generácii neotesaných praktík na záhrade a náboženskej striktnosti. Okrem iného tu však narazíme aj na pasívnu agresiu, ponižovanie a zárodky detskej traumy.
Spomienky vyvstávajú do popredia aj vďaka skvelému dôrazu na detail. Pach klobásy, špáradlá v tvare malých mečov, zavárané uhorky. Táto kombinácia okamžite vytrhne do popredia chvíle strávené u starej mamy. V podaní Soni Urikovej však nemožno hovoriť o úplne bezstarostnom čase. Naopak, z textu možno vyčítať isté zúfalstvo. Dokonca by sme mohli povedať až výčitky. Dôvod na radosť väčšinou nemá ten bezstarostný hlas vonkajšieho pozorovateľa. Naši rozprávači sú aktívni, zaumienení a nesmierne ľudskí.
V pozadí poviedok ostáva niečo nevypovedané. Miesi sa tu špecifická atmosféra pamätných dní a melanchólie. Poviedka Na samote by mohla byť radostným, letným zážitkom, spojeným so zberom sliviek. Ale každé odhryznutie je nasledované strachom z červíka. Nepôsobí to radostne, napriek tomu text oplýva pokojným splínom nedeľných poobedí. Melanchólia strieda cynizmus. Cynizmus otupenosť. Je to poeticky rozjímavé rozprávanie. Zo všetkého najdôležitejšia je ale skutočnosť, že každá poviedka nás do seba okamžite pohrúži. Podnecuje našu pozornosť a jednoducho povedané, baví. Baví nás objavovať tento zdanlivo čiernobiely svet, ktorý pulzuje životom. A nič na tom nemenia ani občasné literárne zaváhania v podobe ťažkopádnejšej skladby viet a ich kombinácií.
Dôvod na radosť má obrovský rozsah. Nájdeme tu vtip aj strach. Leto aj Vianoce. Cudzinu aj domov. „Deti prišli domov z družiny s prijebanou úlohou o slimákoch,“ znie prvá veta, prvej poviedky s názvom Slimačie denníky, ktorá však rozhodne nedáva vierohodný predobraz toho, čo bude nasledovať. Je to vulgárne? Občas áno. Dôležitejšia je ale otázka, či je to prirodzene vulgárne. Občas nie. Ako to už s našou špecifickou vulgárnosťou funguje, ona potrebuje svoju chvíľu a svoj čas, aby naozaj a efektívne zarezonovala. Akonáhle začneme v tomto štýle, človek si ho zaškatuľkuje a očakáva ho takmer všade. Na každom kroku. Na každej strane. Čo už samozrejme bude skôr chyba očakávania.
Ak by sme to povedali na záver zjednodušene, Dôvod na radosť je výborná zbierka poviedok. Kniha môže byť akokoľvek krátka, no pravdepodobne ju neprečítate na jedno sedenie, ak by nebola dobrá. A to táto kniha rozhodne je. Soňa Uriková má silný autorský hlas a jej texty sú radosť čítať. A to dokonca opakovane.
Knihu prečítal a recenziu napísal… chvíľka napätia… Radoslav Irša, ktorý stojí aj drží pevne v rukách s prstami na klávesnici projekt Arty film&book.
