RECENZIA: Excentrický Pán Hronu

„Ja viem, že tá zbierka Pán Hronu je p…vina, že má aký-taký význam len pre nás dvoch a úzky okruh našich priateľov, ktorí vedia, v akých zónach sa pohybuje naše myslenie,“

písal v jednom liste Peter Pišťanek svojmu priateľovi Dušanovi Taragelovi, o svojej zbierke poviedok, ktorá sa nám v nekompletnej podobe (niektoré poviedky sa stratili) dostáva do rúk. Na základe vyššie uvedených slov z listu môžeme uvážiť, že Pišťanek mal ohľadom svojej ranej tvorby isté pochybnosti. A nebolo sa čomu diviť.

Pišťanek bol outsider. Nádejný umelec. Raz sníval o tom, že bude slávny spisovateľ, inokedy prekypoval hudobnými ambíciami. Hrať pritom na nič poriadne nevedel. No už z jeho listov, ktoré poslal Taragelovi počas svojej vojenskej služby, bolo okamžite zrejmé, že pre písanie mal vlohy vždy. Bol inteligentný, sčítaný a mal štýl. Aj preto už dnes vieme, a zbierka poviedok, ktorá sa nám dostáva do rúk je toho taktiež jasným dôkazom, že jeho literárne pochybnosti neboli namieste. Dokonca by sme mohli tvrdiť, že Peter Pišťanek je taká slovenská verzia J.K. Rowlingovej. Nepíše síce rozprávky, ani detektívky, ale podobne ako Rowlingová, aj Pišťanek má silu urobiť z nečitateľa čitateľa. Pripomeňme, že dospelého čitateľa. A kniha Pán Hronu je toho pekným dôkazom.

Kniha obsahuje 17 poviedok a jednu drámu zo slovenského vidieka. Texty vychádzajú z takzvanej „klenotnice slovenského obrodeného lyrizovaného sociálno-kritického realizmu.“ Znie vám to ako paródia? Tak to preto, že to paródia aj je. Alebo lepšie povedané pastiš. Tento literárny smer pod skratkou SOLSKR vychádza zo sociálneho realizmu vtedajšej doby a dáva ho – povedzme – na pravú mieru. V praxi to znamená, že v poviedkach takmer vždy niekto tragicky zomrie. Prostredím je slovenská dedina, typický slovenský sedliak, alkohol, násilie a to všetko v extréme prehnanom štýle, ktorý sa popravde niekedy až tak extrémne prehnaným nezdá. Naopak, skôr by sme mohli povedať, že práve vďaka tomu, že Pišťanek tak vehementne tlačí na pílu, vynáša do popredia niečo veľmi reálne, azda reálnejšie, než celý nereálny sociálny realizmus.

Všetky poviedky sú taktiež veľmi krátke. Je to účelový zámer v duchu paródie, aby pracujúci ľud príliš nezaháľal čítaním kníh. Poviedky sú zato veľmi úderné, pútavé a často veľmi vtipné. Dokonca odporúčame celú knihu čítať nahlas. Či už ste sami, alebo sú okolo vás iní ľudia, človeka poviedky priam vyzývajú do hlasného čítania. Alebo dokonca do istého typu dramatického predstavenia. Každá poviedka si to pýta a výsledok je vždy ešte údernejší a zábavnejší, ako pre čitateľa, tak aj pre poslucháčov.

Kniha je rozdelená do dvoch častí. Prvá časť obsahuje spomínanú zbierku poviedok. Druhá časť nesie názov Pán Hronu s podtitulom Stratený a nájdený. Napísal ju Dušan Taragela a rozpráva o živote Petra Pišťanka v rokoch 1979 až 1982. Taragela spomína na umelecké začiatky, profesijné aj školské ambície, literárne kluby, Pišťankov odchod na vojenčinu až po jeho vážny úraz a návrat do civilu. Okrem toho nám Taragela vysvetľuje podstatu ich literárneho smeru SOLSKR. Neskôr sa v knihe vrátime k jednotlivým poviedkam a dozvieme sa o nich niečo viac. O ich vzniku, o ich obsahu, o ich čestnom mieste v klenotnici SOLSKR. Ako posledné sa dozvieme niečo viac o stratených poviedkach a o tom, akým spôsobom sa s nimi osud pohral.

Kniha sa môže pýšiť výstižnými ilustráciami, ktorých autorom je Jozef Gertli Danglár. Danglárova kresba dáva knihe svojský ráz a skvele nadväzuje na charakter Pišťankovho excentrického štýlu. Okrem toho v knihe nájdeme aj dobové fotografie práve zo spomínanej životnej kapitoly Pišťanka a Taragelu. Výsledkom je vťahujúce dielo o spisovateľovi v danom období a priestore. Takto máme jedinečnú možnosť nahliadnuť do zákulisia formujúcej sa výraznej stopy slovenskej nezávislej literatúry na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. A to znamená, že Pán Hronu nielen pobaví, ale navyše aj poučí.