RECENZIA: Kultový Hyperion

Kniha Dana Simmonsa s názvom Hyperion je považovaná za kultovú vesmírnu operu a jednu z najdôležitejších sci-fi ság histórie.

Aspoň tak sa píše na zadnej strane knižnej obálky. Je celkom isté, že Hyperion má v radoch sci-fi fanúšikov svoje čestné miesto. Kniha Hyperion vyšla v roku 1989 a hneď získala mnohé prestížne ocenenia, medzi nimi aj Cenu Hugo za rok 1990. Hyperion sa napriek svojmu skvelému prijatiu medzi kritikmi aj čitateľmi, nikdy úplne nedostal do širšieho povedomia verejnosti. Zrejme mu chýbala zaslúžená publicita a nemalou mierou sa na tom asi podieľala aj absencia filmového spracovania. To ale neznamená, že tie spomínané slová na zadnej strane obálky knihy preháňajú. Hyperion nájdeme na piedestály vrcholových výtvorov svojho žánru, po boku kníh autorov ako Isaac Asimov, Philip Dick, Stanisław Lem alebo Frank Herbert. A to celkom zaslúžene.

Príbeh knihy sleduje sedem cudzincov na ceste za bájnym Rapírom, božskom, mimozemskom a nesmierne agresívnom stvorení, obývajúcom záhadné Hrobky času na planéte Hyperion. Skupina sa skladá z kňaza, vojaka, básnika, detektívku, učenca alebo konzula. Počas ich spoločnej cesty rozpovie každý jeden z nich svoj vlastný príbeh a svoje vlastné skúsenosti so spomínanou entitou. Každý jeden príbeh nás zoznámi s jedinečným svetom. V každom jednom rozprávaní sa dozvedáme viac a viac o fungovaní spoločnosti v ďalekej budúcnosti. O fungovaní sveta. O medziplanetárnom cestovaní, o geografii, histórii alebo o náboženstve. Príbehy spolu takmer nesúvisia, teda až na Rapíra a na prítomnosť hlavných hrdinov, napriek tomu fungujú ako jeden celok.

Niet divu, že Simmonsov Hyperion mnoho čitateľov prirovnáva k sci-fi verzii Boccacciovho Dekameronu. Nielenže sú príbehy každý iný, ale dokonca je aj ich štýl a forma prispôsobená tomu, kto ich rozpráva. Zatiaľ, čo básnikov príbeh je intelektuálny a filozofický, vojakov príbeh obsahuje skvelé akčné scény, pripomínajúce výbušné pasáže hrajúce vizuálnou údernosťou  ako z nedávno recenzovanej Hviezdnej pechoty. Vyzdvihnúť by sme mali aj príbeh učenca, príbeh otca a dcéry, ktorého dramatická a emočná sila sa bezpochyby radí medzi to najlepšie, čo môžeme na poli svetovej sci-fi literatúry pravdepodobne čítať. Medzi jednotlivými rozprávaniami potom sledujeme medziplanetárny cestopis hlavných hrdinov. Ten sám osebe ponúka skvelé momenty, ako vystrihnuté z dobrodružných verneoviek.

Hyperion funguje ako skvelý príklad sci-fi literatúry aj z toho dôvodu, že jazyk knihy zo začiatku ozaj pôsobí ako z iného sveta. Dan Simmons používa celý lexikón nových pojmov a futuristických termínov označujúcich, či už pamätné okolnosti, alebo materiálne výtvory budúcnosti. Funguje to tak zo začiatku, pretože čitateľ si postupne nielen zvyká, ale najmä sa s celým svetom zoznamuje. Simmons nám svet nepredstavuje oznamovacím spôsobom. Nevedie nás za ruku, ale hádže nás priamo do vody. Niekoho to hádam môže aj odstrašiť, ale je viac než odporúčané naučiť sa v tom plávať, pretože výsledok stojí za to.

Takto skrátka veci fungujú a takto sa svet vyvíja. Autor nám ho odhaľuje, ako keby sme sami cestovali vesmírnou loďou a svet tam vonku musíme vstrebávať pozorným okom. Sme ako návštevníci prichádzajúci z minulosti, alebo ako malé deti vo svete dospelých, a všetky tie predmety, pojmy a vynálezy musíme skrátka poznať priamo v akcii.

Hyperion veľmi pekne kombinuje vysoké a nízke umenie. Pričom to vysoké má samozrejme navrch. Ako inak by sme si mohli vysvetliť ten filozofický dôraz na čas, na poetiku, na náboženstvo, na pojem dobra a zla, na opakujúci sa motív s anglickým básnikom Johnom Keatsom, alebo na otázku smrti? A tým úplne najvyšším umením pre danú knihu je vyšperkovaná dráma. A nie jedna. Kniha obsahuje hneď niekoľko dramatických liniek, ktoré si udržiavajú výborný kontext. A práve tým si kniha púta našu nezlomnú pozornosť.

Človek by si pomyslel, že kniha príbehov prirovnávaná k Dekameronu bude fungovať ako poviedková kniha. Ale Hyperion tak vôbec nepôsobí. Naopak, pôsobí ucelene. Kompaktne, ako jedno dejisko s množstvom obrazov, detailov a dramatických výhonkov. Hyperion funguje ako Rapírov strom, rozvetvený na všetky strany, ale stále jeden strom. Ten hrá v knihe síce okrajovú, ale veľmi silnú dramatickú úlohu. Otvorený koniec knihy môže niekoho mierne sklamať, ale dokážeme knihe ako Hyperion niečo zazlievať, ak je forma záveru tak skvele vybudovaná? Asi ťažko. Výsledné dojmy z knihy sú čitateľským nadšením a poškuľovanie po pokračovaní je automatické.