RECENZIA: Pessoov Faust

Legenda o Faustovi, najmä potom variácia jej ústrednej témy, je pravdepodobne jeden z najčastejšie adaptovaných motívov naprieč umeleckými smermi.

V dramatickej rovine vdýchli Faustovi život Christopher Marlowe alebo Goethe (asi najznámejšia verzia príbehu o Faustovi), v próze to bol (skôr v prenesenom význame) napríklad Thomas Mann románom Doktor Faustus alebo jeho syn Klaus Mann dielom Mefisto. Podobne sa téma Fausta objavuje aj vo svete filmu, hudby alebo výtvarného umenia. Faust je skrátka podobne vďačná, rozšírená a variabilná téma takmer ako Shelleyovej Frankenstein.

Priznám sa, že o dramatickej verzii najznámejšieho portugalského spisovateľa Fernanda Pessou som nevedel. Minimálne teda o jeho zámeroch dať Faustovi svoj vlastný zámer, k čomu vo finále nikdy nedošlo. Teraz máme prvýkrát možnosť nazrieť cez štrbinu spisovateľových zámerov a plánov a aspoň z časti okúsiť niečo z nich. Človek by si pomyslel, že poskladať v nechronologickom poradí úryvky, dlhšie, či kratšie pasáže, náčrty alebo čo len krátke fragmenty, nebude úplne najšťastnejším riešením ako reprezentovať autorov zámer. Veď to poznáte. Spisovatelia zvyknú byť hákliví a na svoje dielo obzvlášť. Neexistuje, aby sa rozpracované dielo dostalo do čitateľových rúk pred finálnym súhlasom samotného autora.

No občas môžeme byť ako čitatelia radi, že nie vždy sa v tomto ohľade vychádzalo umelcom v ústrety. Jedným z takých je aj prípad Kafku, ktorý chcel všetko svoje dielo spáliť, čo sa našťastie nikdy nestalo. Zato vydanie posmrtnej knihy Vladimira Nabokova jeho rodinou bolo podľa kritikov aj čitateľov skôr nešťastným rozhodnutím. Kniha skrátka nebola hotová a nebola ani dobrá. Niečo podobné sa podľa niektorých nedávno stalo aj s poslednou knihou Gabriela Garcíu Márqueza, Uvidíme sa v auguste. Čiže vydávanie nedokončených prác má svoju vhodnejšiu aj nevhodnejšiu tradíciu (a máme prívržencov aj odporcov, či už sú dôvody samotného vydávania ušľachtilejšie, či menej ušľachtilé).

S prihliadnutím na vyššie spomínané okolnosti však musím povedať, že som rád, že sa mi do rúk dostal nedokončený Faust Fernanda Pessou. Som rád, že Carlos Pittella knihu zostavil a som rád, že ju Lenka Cinková preložila do slovenčiny. Pretože napriek tomu, že toto nie je Faust ako ho Pessoa túžil ukázať svetu, stále je to hodnotný pohľad cez štrbinu času do predstáv a zámerov, do myšlienok, akým smerom sa chcel pravdepodobne Pessoa uberať. Navyše nám toto „dielo“ ukazuje svoju nespochybniteľnú filozofiu (filozofiu hlavného protagonistu) a tým nás zvláštnym spôsobom v podstate baví, podmaňuje a vyzýva pohliadnuť na postavu Fausta v epicentre tejto zbierky. Inak povedané, aj tieto textové ostrovčeky majú svoju silu zaujať a niečo podstatné nám prezradiť.

Tým, že sa Pittella úplne vymanil spod márneho zámeru dávať jednotlivé úseky do súvisu a chronológie, nám ako čitateľom okamžite padá nutnosť rozmýšľať nad nejakým príbehom. Skôr nám ostáva priestor zamerať sa výhradne na poetiku a filozofiu diela. Sám som v tomto ohľade vychádzal najmä z Goetheho verzie a snažil sa v texte všímať isté paralely. Tým najpodstatnejším rozdielom je najmä absencia Mefista. Dualizmus je v tomto ohľade čisto ukotvený v postave Fausta. On je svojím vlastným protikladom. On je život aj smrť. Boh aj človek. Vedomosť aj nevedomosť. Dobro aj zlo. Pravda aj lož. Hra protikladov sa často opakuje a Pessoa viac ako na dejovo ladené scény dbá práve na spomínanú poetickú filozofiu. Čo samozrejme absolútne nevadí. V jeho prednese to naopak na čitateľa pôsobí neustále vyzývavo a podmanivo.

Z textu je badateľné, že Pessoa mal v pláne využívať množstvo personifikácií, odkazov, skutočných aj symbolických postáv. Vystupuje tu Smrť, Hrôza zo smrti, Kristus, Shakespeare, Goethe, Budha, ale aj iné, viac teatrálne postavy, ako napríklad António, Vicente alebo Maria. Ich prítomnosť tak môže predznamenávať akýsi dejový zámer, ktorého výsledná podoba sa bohužiaľ príliš neuskutočnila. Spievanie v krčme naznačuje teatrálnosť a poznámky nad replikami javiskový zámer. V otázkach dualizmu alebo pri scénach v krčme možno badať istú inšpiráciu Goetheho textom, ale zdá sa, že Pessoa viac dbal na Fausta ako na temnejšieho antihrdinu. Keďže Mefisto a jeho večná negácia sa akoby stráca priamo vo Faustovi, dostávame v tomto ohľade trochu komplexnejšiu postavu, ktorá sa dokonca neštíti ani zabiť. Tu nám už Faust trochu pripomína Mersaulta z Camusovho Cudzinca. Nielen svojou akciou, ale opäť najmä svojou filozofiou.

Podstatu Fausta Fernanda Pessou veľmi pekne zhrnula Lenka Cinková v predslove knihy. „Pessoov Faust je labyrint, samostatný vesmír, hľadanie pravdy a hodnoty poznania, abstraktný, symbolický denník básnických zápiskov, dlhá skľučujúca meditácia.“ Podobne zaujímavý a informatívny je aj záverečný rozhovor Cinkovej s Pittellom, v ktorom taktiež zaznievajú príklady ako na Pessoovho Fausta nazerať. Vychádza z neho aj myšlienka, že Pessoa by Fausta nedokončil, ani keby mal viac času. Možno aj preto sa naša perspektíva mení a z niečoho zamýšľaného v skutočnosti vzniká niečo iné, vlastné, nepodliehajúce príbehovej kostre, dokonca ani zámeru. Niečo poetické, ale prevažne zrozumiteľné. Komplexne neucelené, ale zároveň s básnickým vyvrcholením. Dokonca by sme mohli povedať, že Pessoov Faust je ako kniha, zbierka alebo denník, sám osebe plný protikladov. Samozrejme v tom pozitívnom, sebe slúžiacom, metafyzickom zmysle slova.