📕 RECENZIA: Susedské Niekto sa nájde

Susedské vzťahy dokážu potrápiť. O to viac, ak bývate v bytovke v tesnej blízkosti cudzích ľudí, od ktorých vás často oddeľuje strop alebo stena s minimálnou zvukovou izoláciou.

Ešte horším prípadom sú balkóny otočené priamo do súkromných terás alebo záhrad. Avšak nič z toho by asi ani tak nevadilo, ak by spolu ľudia dokázali vychádzať. Možno, ak by neboli príliš hluční, možno ak by vás z toho balkóna okato nesledovali, alebo ak by na ňom sem-tam nebehali celkom nahí. Susedské vzťahy sú však len jednou z mnohých tém novej knihy Duša Martinčoka s názvom Niekto sa nájde.

Téma susedských vzťahov otvára dvere oveľa širšiemu spektru spoločenských problémov. Kniha je rozdelená do desiatich kapitol, pričom postavy sa v nich opakovane prelínajú. Každá kapitola má svoj vlastný príbeh, svojho vlastného hrdinu, či hrdinku a celkovo vytvára spoločný obraz jednej bratislavskej bytovky na Kalinovej ulici. Kniha začína aj končí Oliverom. Toho spoznávame ako 7-ročného chlapca, ktorý sa s otcovom presťahoval z Anglicka do modernej nadstavby spomínanej bytovky. Budova je sama osebe zanedbaná a nadstavba tak pôsobí ako „zvláštny parazit, usadený na staručkom bezbrannom hostiteľovi.“ Tento architektonický kontrast má však symbolicky oveľa hlbší význam, prenesený aj do samotnej podstaty niektorých príbehov.

Niekto sa nájde sa v konkrétnych podobách sústreďuje, ako na prvoplánové zápletky, tak aj na spoločenské konflikty hlbšieho charakteru. Problém s výťahom, hlučného suseda a  klebetiace babky, striedajú medzigeneračné priepasti, vidiecku tradíciu verzus západne ladenú modernosť alebo sexuálne predsudky a aroganciu. Ešte zaujímavejšou je téma osudu. Už samotný názov knihy tak trochu napovedá istú formu predurčenia. Už druhá poviedka s ambivalentným názvom Vibrovanie duše Natálie Šedej tak trochu poodhalí navzájom poprepájané súvislosti jednotlivých životov. Hra osudu zavedie našu hrdinku od ťažko definovateľného konfliktu s hlučným susedom, až do celkom prekvapivého rozuzlenia, ktoré akoby ani nebolo v jej vlastných rukách.

Téma osudu však naplno vyvrcholí až v poviedke Zoja sa vracia. Poviedka, akoby inšpirovaná Kieslowskeho filmom Náhoda (Przypadek, 1981) alebo Tykwerovou modernou klasikou Lola beží o život (Lola rennt, 1998), nás privedie na križovatku troch odlišných scenárov, ktorých dej sa odvíja na základe viac-menej náhodných okolností. Výsledok je však vždy veľmi odlišný. Rozmanité je aj ponímanie jednotlivých postáv. Ich charakter sa mení, či lepšie povedané sa odhaľuje na základe konkrétneho pozorovateľa. Tento efekt sa azda najsilnejšie prezentuje na spomínanom Oliverovi, ktorý s každou poviedkou o rok rastie. Časová zmena sa dá okrem iného odpozorovať aj z menších detailov ako je napríklad menovanie politikov aktuálne pri moci.

Kniha sa primárne točí okolo svojich postáv. Dušo Martinčok si v každej kapitole vyberie svojho protagonistu, či protagonistku a venujem jemu, či jej, detailnú pozornosť. Ale to by sme od knihy, ktorá si berie na zreteľ obyvateľov jednej konkrétnej bytovky, azda aj mohli očakávať. Spoločnou podstatou je snaha prepojiť jednotlivé príbehy niečím viac, než len povrchným spomínaním jednotlivých postáv. Samotná kniha jasne naznačuje, že títo ľudia nie sú ostrovy sami pre seba, podobne ako to v univerzálnej podstate vo svojom diele tvrdil aj anglický básnik John Donne. Východiskom je skutočné puto. Medziľudský kontakt ľudí, ktorých domovom je jedno spoločné miesto. Napriek tomu medzi sebou mnohí pôsobia izolovane, pohŕdavo, či až nepriateľsky.

Štylisticky môže Martinčokov dôraz na opis niektorých čitateľov odradiť. Pričom problémom ani tak nie je dôraz na detail ako skôr absencia niečoho podmanivejšieho. Stále sa akosi držíme v teritóriu obyčajnosti. Každodennosti. A zatiaľ, čo niektorí spisovatelia dokážu túto  formu každodennosti pretaviť do podnecujúceho textu, v tomto prípade sa to nie vždy darí. Príbehy dokážu zaujať, ale vo väčšine prípadov im jednoducho chýba niečo výraznejšie. Postavy sú opisované do hĺbky, napriek tomu stále bojujú o svoju existenciu. Príbehy načrtajú zaujímavé témy, no nedokážu ich pretaviť v zaujímavejší konflikt. Výsledkom je potom záver bez zaslúženého úderu. Záver bez hlbšieho dojmu.

Na druhú stranu, istá dávka otvorenosti môže pre niekoho pôsobiť pútavejšie. Ale ak už zoberieme do úvahy, že kniha sa bude pohybovať po nie príliš údernom teritóriu, ale jej zámerom bude šeď bratislavských panelákov, potom nejde ani tak o pútavosť obsahu, ako skôr o pútavosť formy, teda písaného slova. Tou pozitívnejšou vlastnosťou autorovho textu je absencia manierov. Absencia nedobrovoľného subjektívneho hlasu, ktorého sa určitá časť slovenských spisovateľov nevie striasť. Niekto sa nájde má naopak vševediaceho rozprávača. Čisté vety. Čistý prednes. Jasný a hladký postup. A aby sme nezabudli, decentný humor vychádza na povrch vždy nevtieravo a osviežujúco.