RECENZIA: Nový Šógun

Historický román Šógun mnohí z nás poznajú na základe rovnomennej seriálovej adaptácie z produkcie FX. A to vrátane autora tejto recenzie.

Kniha z roku 1975 nebola nikdy nepopulárna alebo medzi čitateľmi neznáma. To ale neznamená, že by tohtoročná seriálová adaptácia nenakopla jej zašlú popularitu. Aj z tohto dôvodu si nové slovenské vydanie hádam ani nemohlo vybrať lepší čas uzrieť svetlo sveta. Nehovoriac o tom, že obálku nového vydania v kníhkupectvách asi len ťažko prehliadnete, a to bez rozdielu, či vám názov knihy niečo hovorí alebo nie.

Kniha vyzerá skrátka pekne. O tom niet pochýb. Viem si dokonca predstaviť, že fanúšik Japonska alebo japonskej histórie by po knihe siahol napriek tomu, že jeho nos do otvorenej knihy nikdy predtým nezavŕtal. Ale pre nás ostatných je predsa len oveľa podstatnejšia otázka, či je kniha aj dobrá. Krátka odpoveď by bola: „Áno, je.“ Kniha je dobrá. Pohlcujúca. Strhujúca. Pulzujúca životom. Trochu dlhšia odpoveď by už ale obsahovala mierne váhajúce doplnenie, že kniha dokáže byť vyčerpávajúca, prekombinovaná, občas zdĺhavá a to najhoršie zo všetkého, jej koncu hriešne chýba uspokojivé vyvrcholenie.

Kniha Šógun nás vezme do Japonska roku 1600. Je to búrlivé obdobie, kedy na čele krajiny stojí rada regentov pozostávajúca z piatich daimjóv, lokálnych vládcov kedysi podriadených zosnulému taikovi, ktorého syn má po dosiahnutí vhodného veku prevziať moc v krajine. Každý je potom podriadení cisárovi, ale do detailov zachádzať nebudeme. Dôležité je poznamenať, že bez silného vodcu (taika) na čele, sa do popredia dostávajú vlastné ambície, intrigy a hroziaci konflikt. Do tejto atmosféry vstupuje hrdina knihy, John Blackthorne. Anglický moreplavec sa spolu s vysilenou posádkou lode Erasmus, stáva väzňom v područí jedného z japonských šľachticov. Neskôr sa Blackthorne dostane do priazne lorda Toranagu, najvplyvnejšieho člena rady regentov, ktorému neostáva, než sa pod hrozbou vlastnej smrti, uchýliť k odporu a hroziacej vojne.

Príbeh knihy si čitateľa okamžite podmaní. Nemá na tom zásluhu iba skvelá atmosféra japonských ostrovov, ale aj veľmi živý dej. Každá udalosť má svoje čestné miesto a autor knihy, James Clavell, sa nemieni len tak prenášať v rýchlom režime. Niekedy tento štýl rozprávania môže pôsobiť uťahane, najmä ak čítame v niekoľkých stranách o tom, ako sa Blackthorne snaží kormidlovať loď mimo záhuby, ale väčšinou je výsledok vťahujúci. Je to taktiež odpoveď na to, prečo má kniha vyše 800 strán. Čo už ale nie je uťahané, a môžeme o tom čítať stále a stále dookola, je svet, v ktorom sa pohybujeme. Ako nám kniha sama prezrádza, toto je stretnutie dvoch kultúr. Dvoch perspektív, viacero životných filozofií a ešte oveľa viac náboženstiev a ich obmien.

Nielenže sa tak dozvedáme o spôsobe života a spoločenskom usporiadaní japonského sveta, ale navyše sa dozvedáme o konkrétnom období. O kolonializme, o obchode, o šírení kresťanstva alebo o vplyve západnej civilizácie na Japonsko, čo sa týka napríklad zbraní. Filozofia života a smrti je v knihe dozaista tým najkontrastnejším aspektom medzi hrdinami. Tým druhým je samotné oslovenie barbar a ako toto slovo vníma japonská a európska strana. Nemenej zaujímavý je spôsob ako šikovne Clavell mení Blackthorna z neotesaného námorníka na umierneného samuraja. Azda aj vďaka obšírnemu rozprávaniu si túto premenu takmer ani nevšimneme. Zrazu príde a čitateľovi neostáva než priznať, že toto sa autorovi náramne vydarilo.

Šógun obsahuje množstvo pamätných postáv a je iba dobre, že každá jedna pôsobí uveriteľne a nezameniteľne. Nedá sa tak povedať, že by sa čitateľ nedokázal medzi nimi orientovať. Čo je už horšie je spôsob ako Toranaga pristupuje ku svojim plánom. Jeho intrigy sú natoľko zamotané, najmä v poslednej časti knihy, že v tomto ohľade sa už o miernej dezorientácii baviť môžeme. Ak k tomu neskôr prirátame zdĺhavé pasáže a slepé uličky, zvýšená pozornosť je viac než povinná.

Šógun je knižná povinnosť pre každého milovníka Japonska alebo japonskej histórie. Kniha je násilná, krvavá, rituálne samovraždy striedajú lietajúce hlavy na všetky strany, telá sú rozsekávané na kúsky, bez rozdielu, či ide o mužov, ženy alebo deti, hádzané psom alebo zaživa varené vo vriacej vode. Skrátka taký fajn výlet do krajiny, kde sa nad niečím podobným relaxuje, rozjíma alebo skladá haiku básne Je to zábavné, napínavé a samo osebe to pôsobí ako keby Japonsko hralo v tomto príbehu svoju vlastnú úlohu. Opomenúť by sme nemali ani romantickú linku, ktorou sa kniha pýši. Láska má v knihe silné postavenie a súvisí s kultúrnymi rozdielmi oboch svetov. O jej nespochybniteľnej úlohe v románe svedčí aj záver knihy, ktorý si aj týmto spôsobom trochu pohráva s čitateľovým očakávaním.